Čo je to za doba, čo je to za svet!
Kam sa obzrieš, vidíš množstvo ľudí poznačených. Poznačených na duši. Pomaly sa táckajú a neprítomným pohľadom blúdia po okolí…
Vtedy si všimnem, že sú opití, nadrogovaní, prefajčení, trasú sa im ruky, možno pred chvíľou stláčali gombíky automatu.
Medzi nimi je veľa mladých ľudí…
Čo stratili motiváciu, chuť do života alebo sa nudia…? Prečo takto skončili! Viem o tom svoje. Mala som kamarátku, ktorá podľahla drogám, bez dávky nevedela žiť. Spočiatku to bolo krásne usmievavé dievča, ktoré vedelo, čo v živote chce dosiahnuť. No v okamihu, ako spoznala nových ľudí, novú „partiu“, zmenil sa jej život. Stonásobne k horšiemu. Stala sa z nej totálna troska, chudera, ktorá pomaly ale isto zomierala a popritom si užívala vlastný život s drogami, alkohol a partiou, ktorá ju stiahla na úplné dno. Chodila kade-tade, neučila sa, kradla, polícia ju zatkla, bola na psychiatrii. Rodičia boli z toho „mimo“, ona si to nevšímala. Nemala dávku, nemala peniaze, nemala nič, jej slávna partia ju opustila. Posledné okamihy svojho života bola so mnou, chcela som jej pomôcť. V ten deň ľutovala, čo urobila. V ten deň bola na tom hrozne. Zomrela mi v náručí. Pred smrťou mi povedala, že nikdy tak neľutovala nič, ako život, čo zažila s drogami a partiou.
Ako vám bude, keď vám zomrie priateľ v náručí? Nevedela som sa z toho spamätať. Prečo existujú drogy, alkohol… Čo nám donesú. Smrť, chudobu, nenávisť, všetko zlé, čo si ani nevieme predstaviť.
Mohla som jej pomôcť? Vytrhnúť ju z partie beznádejne závislých. Nedala sa. Stále tvrdila, že to má pod kontrolou, že si svoj život ustriehne, že sa má dobre. Dnes už viem, že sa nemala. Mohla som jej pomôcť.
Možno, keby sa viac so mnou stretávala…
Možno sme mohli chodiť viac do prírody…
Možno…
Michaela Holjenková, 3.I
SOŠ obchodu a služieb, Čadca
